Domov

 

Vznešené umenie maľby …
              stavia pred naše oči podobu akéhokoľvek veľkého muža,
              ktorého kvôli jeho činom túžime vidieť a poznať;
           
              a takisto krásu neznámej ženy, ohromne vzdialenej,
              ako s údivom poznamenáva Plínius.
 
              Ona predlžuje život toho, kto je mŕtvy, o mnoho rokov,       
              dokiaľ jeho maľovaná podobizeň pretrvá;
           
               ona utešuje vdovu, ktorá denne pred seba a svoje osirelé deti
               predkladá portrét svojho zosnulého muža,
               keď rastú, sú vďačné za prítomnosť
               a podobu svojho otca
               a so strachom sa vyhýbajú urobiť mu hanbu.
  
                                                                                                        Francisco de Holanda,
                                                                                        Quatro dialogos da pintura antiga (1538)

    Uvedené verše Francisca de Holandu sú nielen pôvabnou poetickou oslavou „umenia portrétu“, ale predovšetkým veľmi výstižnou charakteristikou hlavných významov a funkcií, ktoré v ére raného novoveku maľovaný portrét plnil: pripomínať alebo sprítomňovať konkrétneho človeka, v divákovi vzbudiť city alebo rešpekt, vyvolať obdiv ku kráse, cnostiam alebo k hrdinským činom spodobenej osoby a prípadne aj túžbu nasledovať jej dobrý príklad.

    Široké spoločenské prijatie samostatného individuálneho portrétu a vôbec jeho nevšedný komerčný úspech boli skutočne jedným z najvýraznejších fenoménov raného novoveku. Prvé príklady takéhoto portrétu sa objavili už v 14. storočí na viacerých európskych vladárskych dvoroch prakticky súčasne: najstarším je profilový portrét francúzskeho kráľa Jána Dobrého, ktorý vznikol zhruba v r. 1350 a o sotva desať – pätnásť rokov mladší je portrét rakúskeho vojvodu Rudolfa IV. Habsburga z trištvrteprofilu.

    K nastoľovaniu zásadných zmien v konvenciách zobrazovania ľudského indivídua a v osamostatňovaní sa portrétneho žánru prichádzalo pozvoľna až zhruba od tridsiatych rokov 15. storočia. Portrét sa vtedy začal úplne vymaňovať zo sakrálneho kontextu a naberal aj iné než len komemoratívne a votívne funkcie. Časovo simultánne sa rozvíjal samostatný individuálny maľovaný portrét na talianskych vojvodcovských dvoroch: d´Este (portrétista – maliar a medailér Pissanello) i v Zaalpí, v prostredí Burgundského dvora. Tieto zmeny boli vyvolané silnejúcim humanizmom a tiež oživeným záujmom o antickú kultúru a umenie. Vďaka spoločenskému uznaniu mimoriadnej erudície, duchovných hodnôt a morálnych kvalít rástlo sebauvedomenie skupiny vzdelancov a podobne sa najmä kvôli ekonomickým úspechom zvyšovalo aj sebavedomie bohatých podnikateľov – patricijov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako jeden z najzásadnejších podnetov k postupnému rozširovaniu spektra záujemcov o portrétne zobrazenie naprieč hornou a strednou spoločenskou triedou. Pozitívnym dôsledkom všeobecnej popularity portrétneho žánru bola permanentná snaha o jeho formálne i obsahové obohatenie, takže sa už začiatkom 16. storočia výrazne rozšírila nielen druhová škála portrétov, portrétnych typov, kompozičných riešení a ikonografických schém, ale pribúdali aj pokusy o oživenie výrazu modelu, o vyjadrenie jeho vnútorného myšlienkového aj duševného sveta či zachytenie momentálnych pohnútok a emócií.

    Demokratizácia portrétu sa však negatívne dotýkala privilegovanej vrstvy, teda príslušníkov vladárskej rodiny a šľachty, ktorých snahy o nastolenie stavovskej obrazovej dištinkcie podnietili vznik nových typov dvorského reprezentačného portrétu. A práve reprezentačný dvorský portrét sa stal na celú éru raného novoveku v rámci žánru nositeľom nových alebo zásadných významových obsahov, ktoré sa následne šírili a ďalej transformovali v prostredí šľachtických zákazníkov a čiastočne tiež v bohatej meštianskej societe.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Literatúra:

Úvodný citát je voľnejším prekladom autorky (I.H.) podľa nemeckého prekladu, por.  De HOLANDA, Vier Gespräche 1899, f. 111;

ďalej viď najmä BEYER 2002;; PERKINSON 2009 a WAGNER 2001.