Portrét v dejinách „starého“ umenia

         Pojem PORTRÉT je bežne používaný v mnohých oblastiach hmotnej i duchovnej kultúry ako synonymum k pojmu „podobizeň“. V najširšom zmysle slova nimi rozumieme sprostredkovanie  podstatných znakov a vlastností určitej konkrétnej osoby (niekedy však i zvieraťa či dokonca veci) použitím vizuálnych, verbálnych alebo aj neverbálnych výrazových prostriedkov. Portrét ako opis, charakteristika či reprezentácia niekoho/niečoho konkrétneho sa teda uplatňuje v reči, literatúre a výtvarnom umení.

         Je celkom legitímne klásť si otázku „Čo je portrét?“, veď v kontexte výtvarného umenia (resp. vizuálnej kultúry) nie je vôbec ľahké jednoznačne a komplexne definovať tento pojem.  Zatiaľ čo v širokom časovom rozmedzí od rímskej antiky, respektíve kontinuitne od 15. až zhruba do druhej polovice 19. storočia stáli dejiny európskeho portrétu na viac-menej podobných, dlhodobo platných princípoch a plnili zhodné významy a funkcie, v poslednej tretine 19. storočia sa tieto tradičné uznávané hodnoty a úlohy portrétu zásadne zredukovali, až portrét takmer stratil svoje dovtedajšie charakteristické atribúty.
Pre maliarsky portrétny žáner sa týmto pomyselným medzníkom stal vynález dagerotypie a fotografie, čo znamenalo absolútny pokrok v technických možnostiach reálneho obrazového záznamu. Autentické a momentkové zobrazenie konkrétneho človeka v jeho fyzickej, charakterovej a sociálnej individualite, na ktorom celé stáročia budovali svoj úspech tí najvyhľadávanejší portrétisti, sa vďaka vynálezu fotoaparátu stalo prekonanou umeleckou hodnotou. V dôsledku toho sa takmer okamžite zmenilo umelecké smerovanie k novým spôsobom vnímania a zobrazovania človeka a sveta v umeleckom diele.
S nástupom 20. storočia prišlo aj k úplne novému chápaniu portrétu v tvorbe futuristov, expresionistov, kubistov či dadaistov. Objednať si portrét v tradičnom zmysle slova je iste aj preto po generácie širšími spoločenskými vrstvami generácií posledného storočia považované už skôr za anachronizmus a zbytočnosť. Od konca 19. storočia tak zostáva len stále viac súhlasiť s tézou historického konca portrétu v jeho pôvodnom chápaní, ktorú anticipoval významný švajčiarsky historik umenia Jacob Burckhardt v úvode svojho textu Die Anfänge der neuern Porträtmalerei (1885).

         Je teda očividné, že „historický“ (v zmysle predavantgardný) portrét disponoval v rámci širokej množiny vizuálne stvárnených portrétov špecifickými atribútmi. Hoci sa totiž portrétne zobrazenie koncentruje na tvár ako najdôležitejšie médium komunikácie, zároveň je charakteristické neustálym balansom medzi typizáciou, charakterizáciou a individualizáciou modelu. Dokonca aj to, čo vyznieva ako „verná“ podobizeň, je zväčša len účinnou simuláciou či manipuláciou „obrazovej reality“, podnietenou imagináciou umelca a požiadavkami jeho zákazníka.

         Viaceré umelecko-historické a teoretické práce, ktoré sa za posledných sto rokov tejto problematike venovali, mali ambíciu prísť s čo najjednoznačnejšou a najkomplexnejšou DEFINÍCIOU „historického“ portrétu v dejinách umenia na základe jednej či viacerých jeho kľúčových vlastností.

Za esenciálne kritériá definujúce „historický“ (predavantgardný) portrét, možno považovať:

1.     IDENTIFIKOVATEĽNOSŤ PODOBY

Na základe fyzickej podobnosti zobrazenia s originálom (Ähnhlichkeit), ale aj iných identifikačných znakov (osobné atribúty, nápisy…). Gottfried von Boehm výslovne uvádza tento paradox špecifickej rozpoznateľnosti ako schopnosť identifikovať NIEKOHO napriek tomu, že nepoznáme „žijúci originál“ ani nemáme k dispozícii hodnoverný obrazový prameň či predlohu s jeho podobou. Charakteristická je napríklad pre podobizne dávno žijúcich či fiktívnych historických postáv. Na druhej strane, určite neakceptovateľnými formami individualizovaného zobrazenia konkrétneho „bezmenného“, neidentifikovateľného človeka sú tzv. tronie („hlavy“) vo flámskom a holandskom maliarstve 17. storočia.

2.     VÝTVOR ĽUDSKÉHO MENTÁLNO-HAPTICKÉHO TVORIVÉHO POSTUPU

Rovnako dôležitou podmienkou je aj „umelecká“ stránka zobrazenia – a to nielen z hľadiska určitých esteticko-kvalitatívnych nárokov, ale aj v zmysle človekom kreatívne vytvoreného diela. Veď ak by sme nebrali do úvahy takéto kritérium, tak (s trochou nadsadenia) by v dejinách umenia boli najoceňovanejšími portrétmi najmä technicky dobre prevedené posmrtné masky. Podľa Gottfrieda von Boehm možno o portréte v pravom slova zmysle hovoriť len vtedy, keď sú v diele zhodne prítomné „individualita zobrazenia“ aj „individualita zobrazeného“.

3.     VÝSTIŽNÁ REPREZENTÁCIA OSOBY SPODOBENÉHO

Myslí sa ňou empirická demonštrácia osobnosti (personality), teda vnútorného charakteru či „duše“ portrétovanej osoby umelcom, alebo až určitá vedomá manipulácia skutočnosti samotným umelcom za účelom zámerného posunu imidžu spodobenej osoby. Pritom tu je veľký priestor na variovanie týchto kvalít v každom jednom zobrazení. Z istého uhla pohľadu môže byť dokonca pripisovaná väčšia váha systému stavovských symbolov zaužívaných v spoločenskom a kultúrnom milieu portrétovanej osoby než samotnej jej fyzickej podobnosti. Bernard Berenson v súvisloti s konceptom reprezentácie v portréte navrhol aplikovať termíny „portrait“ vo význame individualizovanej podobizne a „effigy“ na reprezentačnú podobizeň, demonštrujúcu spoločenskú rolu spodobenej osoby.

 4.     IZOLÁCIA OSOBY V KONKRÉTNOM ČASE A ZÁROVEŇ MIMO ČASU

V posledných desaťročiach sa vyprofilovalo samostatné kritérium (nad)časovosti, teda simultaneita dočasného (resp. momentálneho) s večným. Podľa G. von Boehm sú pre portrét (na rozdiel napr. od historickej maľby) charakteristické momenty aktivity v zdržanlivej a akoby zabrzdenej forme, takže spodobeného nevidíme fakticky činného, iba želajúceho si (konjunktiv) alebo schopného (potentialis) takú aktivitu vykonávať. Naproti tomu Shearer Westová si v tejto súvislosti všíma skôr metódy vystupňovania funkcionality portrétov, teda rôzne spôsoby, ako portréty prekročili časové limity udané v procese ich tvorby.

V encyklopedickej literatúre však pri definovaní portrétu nie sú uvedené štyri esenciálne podmienky dokonca ani vždy všetky zohľadnené. Preto za jednu z najkomplexnejších definícií maľovaného historického portrétu, s akou sme sa stretli, považujeme tú, ktorú precízne zostavila slovenská historička umenia Danuta Učníková:

„Portrét je obraz človeka poznaného v jeho individualite na úrovni vedomia daného spoločenstva, vyjadrený prostriedkami zobrazovania na úrovni primeranej stupňu danej výtvarnej kultúry, schopný plniť u súdobého diváka funkcie informačné a estetické na úrovni jeho vnímania, zachovať ich pre budúcnosť ako dokument o dobe i ako dielo kultúry danej epochy, a tak sprostredkovať budúcemu divákovi postupom času vzniknuté druhotné funkcie“.

 

Literatúra:
BOEHM 1985;  BURCKHARDT, Anfänge 1919;  BERENSON, B.: The Effigy and the Portrait. In: Aesthetics and History in the Visual Arts, New York, 1948, s. 190-200; BRILLIANT 2002;  UČNÍKOVÁ 1980; SPANKE 2004;  WEST 2004.