Teritoriálne vymedzenie témy

     Naše územie dlhodobo patrilo k hospodársky, kultúrne a umelecky najvyspelejším častiam bývalého kráľovského Uhorska. Lokalita na severozápade krajiny mala najmä po tragickej bitke pri Moháči veľké množstvo pozitív: relatívne stabilne sa dokázala ubrániť tureckej expanzii, presídlili sem najvýznamnejšie politicko-správne úrady i cirkevné inštitúcie, ako aj početné šľachtické rodiny z Turkami zabraných území. Nemožno opomenúť ani blízkosť  Prešporku ako nového korunovačného a politicko-správneho centra Uhorského kráľovstva s Viedňou, z ktorej Habsburgovci vládli Rímsko-nemeckej ríši ako cisári a od polovice 16. storočia aj ako dediční králi Uhorska.

     Zlatým vekom portrétneho žánru v celej kultúrnej Európe bolo 16. a 17. storočie. V rámci vtedajšej Európy vtedy, samozrejme, jestvovali veľké diferencie medzi dobovo aktuálnymi „centrami“ portrétneho umenia a medzi okrajovými regiónmi, tzv. „perifériami“, ktoré sa vyznačovali určitým stupňom oneskorenia v prijímaní podnetov z centier a tiež zámerným konzervativizmom (BAKOŠ 2002). Na druhej strane, striktná polarizácia na centrá a periférie je veľmi relatívna a neobjektívna. Pre umelecké dianie v určitom časovom horizonte je smerodajných maximálne len zopár primárnych centier – „umeleckých metropol“ (DACOSTA KAUFMANN 2004), na ktoré rôznymi spôsobmi a v rôznej intenzite prijímania podnetov reagovali vzdialenejšie zóny – „provincie“ primárnych centier, ktoré však pre ďalšie regióny zároveň predstavovali vlastné centrá. Je teda logické, že kritériá hodnotenia portrétneho maliarstva „primárnych centier“ nemožno v komplexnosti aplikovať na analyzovanie „provinčnej“ tvorby portrétnych periférií, ba ani nižších úrovní (sekundárnych, terciárnych a ďalších odstupňovaných centier).

     Aj vývoj ranonovovekého portrétneho maliarstva na našom území je nutné zasadiť do širšieho teritoriálneho kontextu. V prvom rade je však nevyhnutné si uvedomiť historické a súčasné teritoriálne reálie: môžeme totiž robiť výskum historických portrétov na Slovensku (t. j. na území dnešného Slovenska), ale nie bádať historický vývoj portrétneho maliarstva na Slovensku a v danom časovom horizonte už vôbec nie slovenského portrétneho maliarstva (!). Tak isto je podľa môjho názoru takmer bezpredmetné venovať sa v ranonovovekých bádaniach otázkam etnickej či nacionálnej príslušnosti objednávateľov umenia a to platí aj pri samotných umelcoch. Ak nás má ich pôvod zaujímať, tak azda len v súvislosti s ich umeleckým školením a autorským štýlovým smerovaním.

     Smerodajný a plne akceptovateľný je v tomto smere názor historikov a kunsthistorikov zastávajúcich ideu širšieho stredoeurópskeho (resp. aj východo-stredoeurópskeho) kultúrneho a umeleckého regiónu, ktorý sa v rámci Európy javil pomerne autonómne a homogénne, avšak určite nie štýlovo unifikovane. V literatúre sa označuje rôzne, napr.  (East)Central Europa; Mitteleuropa; prípadne Donaumonarchie či Habsburgische Donauraum. Pravdou je, že táto koncepcia bola v krajinách vzniknutých na troskách habsburskej podunajskej monarchie všeobecne akceptovaná vlastne až v posledných dvoch desaťročiach – po jej doplnení o doktrínu tzv. teritoriálnych špecifík.

Za druhý podstatný faktor jej akceptovania považujem podstatne slobodnejší a objektívnejší uhol pohľadu súčasnej generácie bádateľov. Nemeckí, maďarskí a tiež rakúski odborníci už konečne neinterpretujú pamiatky stredoeurópskeho regiónu ako prejav tvorivej dominancie svojho národa, čo v historickom a umeleckohistorickom povedomí novo osamostatnených posthabsburských štátov kedysi vyvolávalo komplex menejcennosti a viedlo k odmietaniu cenných umeleckých diel ako „cudzích“.

     Výsledky doterajšieho bádania ukazujú, že historický vývoj portrétneho maliarstva na našom území bol v ranom novoveku v mnohých ohľadoch porovnateľný a paralelný s dianím v okolitých krajinách: predovšetkým v Maďarsku, Rakúsku, Česku a čiastočne i v Poľsku, ako aj Chorvátsku, Slovinsku a Rumunsku. Samozrejme, rovnako sa vyznačoval určitými osobitosťami. V rámci tohto stredoeurópskeho regiónu sa síce teritórium dnešného Slovenska netešilo z pozície centra, ale jestvovali umelecky a kultúrne dominantnejšie lokálne centrá – spravidla miestne vladárske dvory a jeden cisársky dvor ako ústrednou metropolou stredoeurópskeho (podunajského habsburského) regiónu.

Skutočnosť, že (portrétne) umenie na Slovensku malo v porovnaní s umením európskych metropol periférny charakter a že nepatrilo k centrám výraznej tvorivej umeleckej invencie a inovácie, by nás však v žiadnom prípade nemali zastaviť v ďalšom bádaní. Naopak, takéto okrajové regióny sú už dnes vo všeobecnosti akceptované ako mimoriadne interesantné „križovatky kultúr“ a umeleckých štýlov. Ich umelecká produkcia sa vyznačovala originálnou kombináciou rôznorodých, často aj nesúrodých prvkov, pričom táto špecifická štýlová koláž bola vo veľkej miere výsledkom vedomého (a nie náhodného) výberu na základe rôznych mentálnych ideových preferencií „konzumentov“ umeleckej produkcie.

Literatúra:

BAKOŠ 2002, s. 162-192; BARTLOVÁ 2004; DACOSTA KAUFMANN 2004; PÁLFFY 2009; EVANS 2007; MAŤA 2005.