Umelci, diela a ich objednávatelia

AACHEN, Hans von (ab Ach/ Achen/ Aken; 1552–1615)

Maliar nemeckého pôvodu, prišiel v decembri 1591 do Prahy spolu s Heinzom st.. Dlhé roky predtým pôsobil v Taliansku aj na pápežskom dvore a pre Mediciovcov vo Florencii. Napriek okamžitému prijatiu do dvorských služieb si von Aachen až do r. 1596 plnil umelecké záväzky na dvore Vilhlema V. Bavorského a u bohatých Fuggerovcov. V Prahe sa venoval mnohým maliarskym žánrom a námetom, pričom bol prirodzene uznaný za oficiálneho lídra celého internacionálneho rudolfínskeho umeleckého okruhu. Túto pozíciu mala aj jeho oficiálna portrétna tvorba, ktorá zaktualizovala stredoeurópsky habsburský dvorský portrétny štýl podľa aktuálneho internacionálneho umeleckého diania z prelomu 16. – 17. storočia a súčasne doň vniesla nové a osobité ideové, kompozičné i koloristické prvky.

Po smrti Rudolfa II. sa Hans von Aachen stal dvorným maliarom a portrétistom nového cisára Mateja II., ale aj po opätovnom presídlení dvora do Viedne zostal trvalo žiť v Prahe. Jeho predošlá všestranná aktivita sa už viditeľne vytrácala a prácu na oficiálnych objednávkach stále viac prenechával svojej viedenskej dielni. Jeho portréty vladárskeho páru sú stále založené na tradičných hispanizujúcich obrazových schémach, avšak vznešené osobnosti už prezentuje viac ako éterické bytosti, než ako ľudí z „mäsa a kostí“. Na prelome prvého a druhého decénia nového storočia sa viac než v oficiálnej panovníckej podobizni realizoval v intímnejšie ladených ženských bustových alebo polovičných portrétoch.

Literatúra:

HEINZ 1963, kat.č. 59 a 109, obr.131 a 127; PELTZER 1911/12; AN DER HEIDEN 1970; WINKLER 1993, s.59-72; JACOBY 2000; The New Hollstein German (Hans von Aachen), Rotterdam 1996;  Hans von Aachen, Hofkünstler in Europa.  – Ausstellungskatalog. Deutscher Kunstverlag, 2010; ŠTIBRANÁ 2013, s. .

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

ABONDIO, Antonio (Abondi; +1538 – 1591)

Pochádzal z talianskej Lombardie. Od r. 1566 pôsobil Konterfeter und Maler na dvore Maximiliána II. vo Viedni. Už v r. 1567 mu cisár priznal štipendium na študijnú cestu po Nizozemsku. Pevný plat a miesto medzi svojimi umelcami mu potvrdil v r. 1576 aj nový cisár Rudolf II., pre ktorého vytváral okrem iného aj návrhy medailí a ceroplastiky. Pre viedenský dvor pracoval sporadicky až do r.1590, ale v r.1583 odišiel s dovolením cisára do rodného Talianska, pričom dostal vopred vyplatených 60 mesačných platov (3200 zlatých). Poznáme asi stovku jeho medailérskych prác, zväčša portrétnych medailí, ale aj s námetmi mytologickými a náboženskými. z mytológie a histórie. Antonio Abondio je považovaný za priekopníka reliéfnych portrétnych miniatúr z kolorovaného vosku, ktoré nevznikali ako modely (modeletto) pre medaily, ale ako samostatné umelecké diela. Takýchto voskových prác je dosiaľ známych 18.  Okolo roku 1585 zhotovil pre cisára Rudolfa II. medailu s motívom Ukrižovaného, ktorú zobrazil na historizujúcom „rytierskom“ portréte Mikuláša II. Pálffyho, po tom čo ju mohol získať od cisára za vojenské zásluhy. Svoje diela signoval len sporadicky. Ako autorskú signatúru používal svoje iniciály: A.A; A.AB; najčastejšie však vo forme AN: AB: (AN.AB.).

Literatúra:

SCHLAGER 1850, s.688-689, 700-701; HAUPT 1990, s.31, N.3 a s.36; Hilda LIETZMANN, Unbekannte Nachrichten zur Biographie von Antonio Abondio und Carlo Pallago. In: Jahrbuch des Zentralinstituts f¸r Kunstgeschichte 5/6 (1989/90), s. 327-350; Kateřina DUŠKOVÁ, AN: AB: Antonio Abondio. In: Studia Rudoplhina 3, 2003, s. 45 – 52 (s dovtedy kompletnou bibliografiou k umelcovi); Štěpán VÁCHA, Antonio Abondio und die Feldherrnmedaille all‘antica. In: Studia Rudolphina 7, 2007, s. 59-74; SCHÜTZ 2007, s.81 a 84; ŠTIBRANÁ 2013, s. 49, 190, 201.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

ARCIMBOLDO, Giuseppe (Arzimbaldo/ Arczimbaldo/ Arcimbal; 1526 – 1593)

Taliansky maliar a portrétista, inžinier dvorských slávností a návrhár divadelných kostýmov. Pochádzal z Milána, preslávil sa svojou tvorbou pre stredoeurópskych Habsburgovcov. Pracoval pre troch po sebe nasledujúcich cisárov, teda po Ferdinandovi I. aj pre Maximiliána II. a pre Rudolfa II. Začal prácami pre Ferdinanda I. asi v r. 1562/63, no do dvorskej služby bol oficiálne prijatý až v roku 1565 najskôr ako Kammermaler a od r. 1568 výslovne aj ako Hofkontrafetter. Pred jeho návratom do rodného Milána v r. 1587 mu cisár Rudolf II. vyplatil 1500 zlatých, pričom umelec aj v Taliansku naďalej pracoval na cisárových objednávkach. Svojich prominentných mecenášov Arcimboldo udivoval predovšetkým veľkou výtvarnou a technickou flexibilitou leonardovského typu. Čo je však zaujímavé, na rozdiel od svojich fantazijných „teste composte“ sa v oficiálnych portrétnych zadaniach absolútne striktne pridŕžal formálnych znakov španielskeho dvorského portrétu. Aspoň sa tak zdá na základe jemu pripisovaných portrétov, pretože žiadna Arcimboldom signovaná alebo jednoznačne písomne podložená podobizeň člena habsburského rodu sa nezachovala, ide o autorské atribúcie znalcov habsburského portrétneho fondu (G. Heinz, K. Schütz).  E. Buzásiová mu pripisuje > portrét Jána Kružića z Lepoglavy, prvého manžela Kataríny Pálffyovej a švagra Mikuláša II. Pálffyho.

Literatúra:

SCHLAGER 1850, s. 688 a 690; HEINZ 1963, kat. č. 24 a 179, s. 108-109, obr. 101 a 212; Kat. Porträtgalerie 1976, kat. č. 52 a 63, s. 88 a 95, obr. 64 a 67; PREISS 1967; SCHÜTZ 2007, s. 81-84 a heslá v Kat. Arcimboldo 2007; Kat. Mátyás király öröksége 2008, I., kat. X-1, s.264-266 (Buzási); BUZASI 2008, s. 35; Renesancia 2010, kat. č. 224, s. 869 (heslo: I. Rusina) ; ŠTIBRANÁ 2013, s. 40, 62, 184, 195 a 198; BUZÁSI 2014, s. 49-53, obr. 19.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

BALASSI, Mário

Úspešný toskánsky dvorský maliar, vo Viedni pôsobil v štyridsiatych rokoch 17. stor. Portrétoval cisára Ferdinanda III. i cisárskeho generála O. Piccolominiho, pre ktorého aj trvalejšie pracoval. Neskôr sa vrátil do Talianska.

Literatúra:

FAßBINDER 1979, I., s. 151 a 157-158.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

BLOCK, Benjamin von (Blockh/ Blockhen; 1631 – 1689) bol mimoriadne obľúbeným maliarom náboženských obrazov a portrétov v druhej polovici 17. storočia. Napriek tomu, že väčšina jeho bohatej produkcie sa v priebehu dejín stratila alebo zničila, sa jeho maľby sa dodnes nachádzajú po celom Nemecku, v Rakúsku, bývalom Uhorsku a Taliansku. Pochádzal z nemeckom Lübecku z rozvetvenej maliarskej rodiny, no pracoval vagantným spôsobom života v mnohých krajinách Európy. Keď sa v r. 1655 vybral na študijnú cestu do Talianska, počas zastávky u svojho brata, kanonika vo Viedni, spoznal grófa Františka Nádasdyho. Maliar aristokrata nasledoval do Uhorska a vytvoril >párové portréty Františka Nádasdyho v červenom uhorskom kroji a jeho manželky Julianny, rod. Esterházyovej (1656) ako aj portrét Františkovho švagra, neskoršieho palatína a kniežaťa, Pavla Esterházyho s manželkou Uršulou, rod. Thurzovou.   Vo Viedni naposledy pôsobil naposledy v roku 1684. Medzitým pôsobil u svojho mecenáša v Halle, v Taliansku, Drážďanoch a Čechách. Papco ho považuje za autora >donátorského portrétu manželky palatína Pavla Pállfyho, grófky Františky Khuenovej-Pálffyovej, ale aj >portrét grófa Maximiliána Waldsteina (čo je vylúčené, pretože gróf zomrel ešte pred príchodom umelca do Viedne) a druhého >portrétu Maximiliánovho syna Ferdinanda Ernesta Waldsteina (tiež nemožné, keďže sa vtedy Block ešte vo Viedni nenachádzal). Block je zrejme aj autorom >fiktívneho portrétu Judity Pállffyovej (podľa genealógie skôr Kláry Pálffyovej, rodenej Erdődy de Tschorna). Autorovej tvorbe štýlovo podobné črty možno sledovať na portréte Leonarda Ulricha VIII. Harracha z r. 1660, ktorého autorstvo je pripisované bližšie neznámemu >Conradovi Mosmanovi. Je aj možným autorom >portrétu Márie Eleonóry Harrachovej – Pálffyovej, namaľovanom najskôr roku 1679.

Literatúra:

KRIEGER 1969/70; BUZÁSI 1997; BUZÁSI 2001; ŠTIBRANÁ 2013, s. 106, 133-146, 168, 177, 188.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

BÖNER, Johann Alexander (str. 139, 167) (*1647 – +1720) bol známym norimberským medirytcom. Podľa signatúry je autorom portrétnej grafiky kopírovanej podľa >portrétu biskupa Tomáša Pálffyho ako uhorského kancelára, vydanej v r. 1670-1674.

Literatúra:

ŠTIBRANÁ 2013, s.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

BRENDEL, Charles Okolo roku 1684 portrétoval tretiu manželku cisára Leopolda I. a ich deti. Pracoval aj pre habsburskú grófsku aristokraciu, napríklad >portrét grófa von Losymthal, (1683). Jeho hypotetickou prácou by mohli byť aj viaceré obrazy v bývalých červenokamenských pálffyovských zbierkach, napr. >podobizeň členky cisárskej rodiny, zrejme cisárovnej Eleonóry z Pfalz-Neuburgu. Identitu však nemožno istotne dokázať, keďže bol portrét značne poškodený. Mimo iných členiek cisárskej rodiny Brendel portrétoval aj maldučkú Pálffyovej zverenkyňu, arcivojvodkyňu Máriu Alžbetu.

Literatúra:

HEINZ 1963, s. 183, 210-212, kat. č. 167 a 177; Kat. Porträtgalerie 1976, kat. č. 135, 139, 213, s. 160-163, 245-246 a 308; PAPCO 1998b/, s. 20; UČNÍKOVÁ 1980, s. 94, Gkp. 1058; ŠTIBRANÁ 2013, s. 152, 170.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

BRY, Theodor de Autor titulného drevorytu diela Pannoniae Historia Chronologica vydaného vo Frankfurte v roku 1596, ktorý Pálffymu zabezpečil vysokú popularitu v Európe za jeho vojenské zásluhy, spolu s ďalšími siedmimi najvýznamnejšími vojenskými osobnosťami kresťanskej strednej Európy (cisár Rudolf II., poľský kráľ Maximilián II., arcivojvoda Matej, veľkovojvoda Giovanni Medici, sedmohradský vojvoda Žigmund Báthory, knieža Karol Mansfeld a gróf Krištof Teuffenbach).

Literatúra:

ŠTIBRANÁ 2013, s. 42.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

CUSTOS, Dominic (Custodis, Dominicus; 1550/60-1612)

Mimoriadne významný a talentovaný medirytec pôvodom z Antverp,činný v Augsburgu, kde sa usadil pred r. 1584.  Pre svoje portrétne medirytiny často používal ako predlohu maľované alebo kreslené portréty od H. von Aachen. Tak napr. postupoval pri portrétnych medirytinách desiatich Fuggerovcov („Icones decem illustr. Baronum ex Fuggarorum gente ..), v r.1600-1602 na svojom slávnom portrétnom cykle s témou tzv. >VIRI ILLUSTRI: „Atrium heroicum …“. Custosova dielňa mala veľa pokračovateľov v jeho vlastných synoch (Raphael, David a Jacob Custosovci) i nevlastných synoch (Bartholomäus a Lukas Kilianovci), ktorí dokončili viaceré ním začaté grafické projekty.

Literatúra:

CUSTOS 1601-02; CENNERNÉ-WILHELMB 1966/67, s.227-249; Kat. Welt im Umbruch 1980, I., s.214-216, kat.č.149, 372 a373; HOLLSTEIN, German, VI., s.182-183 (heslo Dominicus Custos).

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

DELLA, Caspar (Dolla/ Dölla/ Döller; 1583-1661)

Maliar pôvodom z Bavorska, tvoril náboženské obrazy i portréty. Od roku 1616 pracoval pre viedenský dvor. Pre dvor a tiež pre viedenskú mestskú radu produkoval najmä kópie cisárskych portrétov. Za Dellov archívne podložený portrét cisára Ferdinanda II. bol považovaný portrét zo zbierok Wien Museum vo Viedni z r. 1627, určený pre mestskú radnú sieň. Avšak Haupt ho najnovšie považuje za portrét cisára Maximiliána II. Della bol v r. 1636 pri vyúčtovaní titulovaný „Hofmaler“, no jeho dvorské zadania nemali výraznejší tvorivý vklad. V r. 1654 na objednávku uhorského aristokrata Adama Batthyányiho vytvoril maľovanú zástavu.

Literatúra:

KALINA 2003, s.204-206. Súhrn známych aj novozistených pramenných správ o maliarovi podáva najkompletnejšie HAUPT 2007, s. 353, N. 1212; GARAS 1953, s. 132; ŠTIBRANÁ 2013, s.  .

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

DÜRR, Johannes ()

Autor medirytiny z roku 1643 spodobujúcu arcivojvodu Leopolda Viliama.

Literatúra:

ŠTIBRANÁ 2013, s. 108-110.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

FLOTZ, Johannes, pôvodom Antverpčan. Doložený vo Viedni od roku 1626 a vyplatený za portrét cisára v roku 1637.

Literatúra:

FAßBINDER 1979, I., s. 81-82; GALAVICS 1993, s. 103; ŠTIBRANÁ 2009, s.   ; ŠTIBRANÁ 2013, s.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

FORMA, Franco (str. 41, 162) (*1550 – + 1620)

Značka, ktorou sa signoval taliansky medirytec Jacopo Franco pôsobiaci v Benátkach. V roku 1596 vydal sériu portrétnych listín významných mužov. Niekoľko foriem získal po svojom otcovi Giovannim Battistovi Francovi, zv. Semolei. Práve na úpravách týchto foriem sa podpisoval ako „Franco forma“, pričom svoje diela signoval vlastným menom. Je tiež autorom pravdepodobne prvého grafického zobrazenia Mikuláša II. Pálffyho,  podľa vypísaných hodností datovaného najskôr do roku 1589.

Literatúra:

Ch. Witcombe, Copyright in the Renaissance. Prints and the privilegio in sixteenth- century Venice and Rom. Brill: Leyden 2004, s. 128.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

FRICART, Marianna de, rod. Sterneck (str. 45, 162)

Bližšie neznáma amatérska maliarka. Autorka portrétu Mikuláša II. Pálffyho so zlatou reťazou, ktorý vznikol pravdepodobne ako replika dnes strateného obrazu Pálffyho s motívom Rábskej bitky.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

GUNDELACH, Matthäus (Gondolach; cca 1566 – 1654)

Rodák z nemeckého Kassel. Pôsobil na pražskom dvore Rudolfa II. od roku 1593, ale titul „Kammermaler“ získal až v r. 1604. Po smrti >Josepha Heintza staršieho (1609) sa oženil s jeho vdovou, čím získal aj Heintzovu augsburskú dielňu. Vo svojich portrétnych prácach pre Habsburgovcov a bohatý augsburský patriciát bol zjavne pokračovateľom v štýle svojich pražských majstrov – Heintza st. a von Aachena. Hypoteticky by mohol byť autorom červenokamenského reprezentačného >portrétu Márie Alžbety Fuggerovej. Pre cisára roku 1614 namaľoval tiež veľmi podobný portrét cisárskeho páru Mateja a Anny, tzv. Mystické zasnúbenie sv. Kataríny s Jezuliatkom.

Literatúra:

SCHLAGER 1850, s 690 a 725-726; HEINZ 1963, s.139-140, 199, kat.č.88, obr.149 a 219; Kat. Welt im Umbruch 1980, II., kat. č. 464, s. 115-116; KRÄMER 1998.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

GÜNTHER, Jeremias (+ 1629; Ginter/ Ginther/ Günter)

V r. 1604 bol prijatý na dvore Rudolfa II. ako „Camere mahler“, avšak najviac využívaným umelcov bol v službách Mateja v r. 1615 – 1619. Obzvlášť veľký cit prejavil pre formálny štátnický a korunovačný portrét. Dospel v ňom až na samé hranice figurálnej strnulosti, čím zabezpečil prezentovanej postave ako kultovému objektu maximálnu úctu. To možno pozorovať napríklad pri portrétoch cisárovnej Anny. Za čias Ferdinanda II. už jeho služby na cisárskom dvore využívané neboli, avšak v r. 1629 v kláštore v Klosterneuburgu ešte reštauroval staré maľby a prevzal obrazy.

Literatúra:

SCHLAGER 1850, s. 690 a 726; DACOSTA KAUFMANN 1985, s. 224-225, kat. N. 1-84; HEINZ 1963, s. 130-131; FAßBINDER 1979, I., s. 74; ŠTIBRANÁ 2013, s. 96.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

HEINTZ, Jozef st. (1564 – 1609)

Slávny švajčiarsky maliar a kresliar, architekt, s titulom Cammermahler pracoval od r. 1591 v Prahe na dvore Rudolfa II. Je autorom dnes už strateného portrétu, ktorý sa údajne nachádzal v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia v zbierkach Múzea Červený Kameň. Do Prahy prišiel po sedemročnom pôsobení v Taliansku. V roku 1595 odišiel žiť a pracovať do Augsburgu, kde sa o tri roky oženil, prijal meštianstvo a tam si zriadil aj svoju dielňu. Až do smrti však zostal v cisárskych službách a veľa cestoval. Po jeho smrti získal jeho ženu aj dielňu v Augsburgu >Matthäus Gundelach.

 Heintzovým pravidelným zákazníkom v rokoch 1598 –1601 bol okrem iných aj najmladší brat Márie Magdalény Pálffyovej, Albrecht Fugger (1574 – 1614). Ten dokonca Heintza vychválil pred cisárom ako „takého, ktorý maľuje ako Raffael z Urbina“. Heintzove pendantné portréty neznámeho páru z roku 1598 boli na základe komparácie s rytinami Fuggerorum et Fuggerarum Imagines určené ako podobizne novomanželov Albrechta a Veroniky Fuggerovcov. Zaujímavosťou je, že do roku 1600 bol maliar Jozef Heintz starší  vrchným zásobovačom potravín pre vojsko v Uhorsku.

V r. 1603-1604 portrétoval príslušníkov arcivojvodskej rodiny v Grazi: sú to oficiálne portréty v celej postave a konvenčnej póze. Vyznačujú sa silným formalizmom, chladným odstupom vo výraze a vecnosťou zobrazenia detailov fyziognómie i odevu. Z temného, nedefinovaného pozadia olivovozelenej farby tak vystupujú dôkladne plasticky modelované postavy, ktoré svojou bledosťou pôsobia skôr ako oblečené alabastrové sochy.

Literatúra:

ZIMMER 1971; ZIMMER 1980 a ZIMMER 1988; ŠTIBRANÁ 2009, s. ; ŠTIBRANÁ 2013, s. 56-57.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Abraham de HELL (1534 – 1598)

Dvorný portrétista Oktáviana Fuggera, ktorý pochádzal z Nizozemska. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov spĺňal fuggerovské vysoké umelecké nároky.

Usadil v Augsburgu okolo roku 1560.

Literatúra:

Thieme – Becker Künstlerlexikon, zv. 16, s. 329 a KRÄMER  1998, s. 227-234.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

HOECKE, Ján van den (1611–1651)

Mal skôr záľubu v klasicky „prostých“ formách, naštudovaných počas viacerých pobytov v Ríme na príkladoch Domenichina i Poussina. Nedával teda v sebe poznať, že bol Rubensovým pomocníkom, podieľal sa aj na Rubensových efemérnych prácach na Pompa Introitus (dva obrazy kardinála infanta a Ferdinanda III. Uhorského, dnes KHM vo Viedni, sú v skutočnosti dielom Jana van den Hoeckeho, len retušované Jordaensom (portrét Ferdinanda III.) a Rubensom (portrét kardinála). Hoecke odišiel s arcivojvodom Leopoldom Vilhelmom do Bruselu a viac sa do Viedne nevrátil.

Literatúra:

Corpus Rubenianum XVI., s. 150-153; FAßBINDER 1979, I., s. 151-157; HEINZ 1963, kat.č. 133, 206, obr. 186.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

HOEFNAGEL, Jacob (Joris)

Rakúsky učenec Hieronymus Beck si od neho zapožičiaval portréty princov z anglickej a francúzskej panovníckej dynastie, ktoré mali slúžiť na ďalšie kopírovanie. Vďaka tomu, že si Beck poznačil Hoefnagelove meno ho G. Heinz hypoteticky považoval za jedného zo šiestich Beckových kopistov.

Literatúra:

ŠTIBRANÁ 2013, s. 58, 67, 164.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

HOCHENAUER, Hans Jörg

Z prameňov je o ňom známe len toľko, že na cisárskom dvore pracoval ako portrétista (Hofcontrafeter) a že v r. 1631 býval vo Viedni v dome na Kärtnerstrasse oproti bašte.

Literatúra:

SCHLAGER 1850, s.691 a 730; ŠTIBRANÁ 2009, s.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

HOLLAR, Václav

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

HOY, Nicolas van (str. 121, 125, 126) (*1631 – + 1679)

Bol nizozemský maliar pôvodom z Antverp. Do Viedne prišiel pravdepodobne na pozvanie arcivojvodu Leopolda, kvôli dokončeniu grafických reprodukcií arcivojvodskej zbierky, tzv. Theatrum pictorium. V roku 1657 sa vo Viedni aj oženil a najneskôr v roku 1659 prijímal dvorské objednávky. V júni 1660 tu dokonca získal titul „kaiserliche Kammermaler“. Už predtým sa však umelecky prejavil v Ríme. Pracoval tiež pre knieža Karola Eusebia Liechtenstein v roku 1668. Spolu s Ossenbeeckom bol do svätojurskej rezidencie pozvaný kvôli výučbe Pálffyovského maliara Hassa. Mimo svojej umeleckej činnosti vytvoril Hoy v r. 1676 univerzitnú tézu pre syna Pavla Esterházyho, končiaceho univerzitu vo Viedni. Van Hoy sa oprávnene považuje za univerzálneho umelca keďže tvoril mnohožánrovo: bojové scény, iluzórne „priehľady do krajiny“, drobné figurálne námety v kvetinovom rámovaní a portréty. Od r. 1661 do svojej smrti žil v dome po svokrovi na Judenplatzi.

Literatúra:

SCHLAGER 1850, s. 732; FAßBINDER 1979, I., s. 197-214; HAUPT 2006, s. 41-42 a HAUPT 2007, s. 514-515, N. 2375.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

HULLE, Anselm van

Autor mnohých portrétov delgátov mierových rokovaní na konci Tridsaťročnej vojny v Osnabrucku alebo Munstri, ktorých sa mimo iných zúčastnil aj Ferdinand Ernest Waldstein, zobrazený na Hulleho maľbe. Táto maľba bola neskôr predlohou pre medirytinu Matthäusa Meriana mladšieho z roku 1648. Zhotovil aj  portrét Pálffyho švagora Trautmansdorffa z roku 1648, ktorý bol taktiež diplomatom.

Literatúra:

ŠTIBRANÁ 2013, s. 108, 143, 167 s odkazmi na lit.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

JUVENEL, Leonard (Leonhard)

Bol synovcom Paula Juvenela, s ktorým spolupracoval na výzdobe audienčnej siene bratislavského hradu, pričom zabezpečoval výzdobu závesnými obrazmi. Pre Pavla Pálffyho a jeho vdovu pracoval aj v r.1646 – 1664, kedy sa napríklad Pavol nechal v roku 1646 sám spodobiť na portréte Leonardom Juvenelom. Juvenelovci spolu vytvárali nástenné i závesné maľby rôznych žánrov, v portréte sa však preukázateľne realizoval okrem Pavla staršieho len spomínaný mladý Leonard. Venoval sa výrobe portrétnych kópií, podieľal sa na maliarskych prácach na pálffyovský trojpohreb (1646). V r. 1650 dodal 21 bustových portrétov pre palatínovu „kniežaciu komnatu“. (1600-1685), ktorý sa napokon okolo roku 1641 doživotne usadil a oženil vo Viedni.

Literatúra:

TACKE 2001, s.473 (Juvenel, Hans);  FIDLER 1995-97, III., s. 226; ŠTIBRANÁ 2009, s. 81, 101, 104, 166.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

JUVENEL, Nicolaus (pred 1540 – 1597)

Maliar protestantského (asi kalvínskeho) vierovyznania, ktorý spolu s Neuchâtelom a inými umelcami z náboženských dôvodov emigroval v roku 1561 z Nizozemska do Norimbergu. Tam získal štatút mešťana. Zvaný aj Nicola Nicolai, pracoval nielen pre Hansa Fuggera, ale aj pre rodinu jeho staršieho brata Marka (otca Márie Magdalény) a tiež pre bavorské knieža Vilhelma V. (Thieme – Becker Künstlerlexikon, zv. 19, s. 364.)

Pracoval predovšetkým pre Oktaviána Secunda Fuggera, ktorý mu zadal najviac portrétnych objednávok v rokoch 1586 – 1590, pričom len jeho manželku portrétoval asi päťkrát (Lieb 1980, s. 75-79 a obr. príloha v Schad 1989.)

Za portrétne sedenia Juvenelovi platila aj matka Márie Magdalény, ale zrejme ešte  nešlo o prípravu dcérinho zásnubného portrétu. Napriek tomu, že matka s dcérou sú prezentované v takmer rovnakých, perím zdobených klobúčikoch, v prípade dcérinho portrétu sa dá vďaka schopnosti medirytca verne reprodukovať osobitý štýl autora a uvažovať skôr o Abrahamovi De Hell.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

JUVENEL, Paul (Juvenell/ Juvenalis/ Giovenale; 1579-1643)

Pôvodom z Norimbergu. V posledných rokoch života sa jeho rodinná dielňa nachádzala v Bratislave. Pracoval na výzdobe kráľovského hradu aj Gartenpalais Pavla Pálffyho. Najstarší syn Friedrich (1609 – 1647) žil celý život v Norrimbergu, syn Johann Philip vo Viedni, syn Johann v Paríži ako portrétista okolo roku 1660 a napokon dcéra Ester, šikovná maliarka a kresliarka pomáhala otcovi v Uhorsku až do svojej smrti roku 1673.

Literatúra:

Géza Galavics, Reichspolitik und Kunstpolitik. Zum Ausbildungprozeß des Wiener Barock. In: Wien und der Europäischen Barock: Akten des XXV. Internationalen Kongresses für Kunstgeschichte. Wien 1983, Bd. VII, 1985, s. 7-12; Kat. Crossroads 1993, s. 233-234, Kat. č. 60; MEDVECKÝ 1998a/, s. 132 a TACKE 2001, 473-475; ŠTIBRANÁ 2013, s. 91.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

KILIANOVCI,  Wolfgang a Lucas

Boli nevlastnými synmi Dominica Custosa. Podieľali sa na tvorbe grafík do druhého súboru „Fuggerorum et Fuggerarum Imagines“. Wolfgang je pravdepodobným autorom portrétnej medirytiny Štefana Pálffyho, vsadenej do ešte neskoromanieristického architektonického rámovania a pod číslom 130 zaradená do druhého zväzku Khevenhüllerových Conterfet Kupff erstich. Šírili zobrazenie veliteľských portrétov podľa von Aachenových.

Literatúra:

ŠTIBRANÁ 2013, s 44, 50, 92, 164 s odkazmi na ďalšiu lit.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

LEDENTU, Johannes (*1602 – + 1654) (str. 90, 106

Od roku 1636 bol cisárskym dvorským maliarom. Na dvore sa venoval hlavne výrobe divadelných dekorácií. V r. 1641/42 dostal od Batthyányiho a Forgácha po 100 toliaroch za kreslenie pohraničných hradov. Pre Adama Batthyányiho v r. 1642 pripravil zoznam a zrejme aj namaľoval kópie podľa obrazov od pána Mederiho: portréty arcibiskupov Forgácha a Pázmánya, portrét Gabriela Bethlena, obrázky uhorských kráľov a patriotov (spolu 8 kusov). V prácach na vykresľovaní pohraničných hradov pre tohto mecenáša pokračoval až do r. 1644. Podľa Papca môže byť autorom donátorského portrétu grófky Františky Khuenovej-Pálffyovej približne z rokov 1639 – 1641/42. To je však neisté kvôli maliarovmu technicko-dokumentačnému zameraniu.

Literatúra:

GARAS 1953, s. 137 a FAßBINDER 1979, I., s. 77, 80-81.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

LIBERI, Pietro

Benátsky maliar narodený v Padove, ktorý sa venoval aj portrétovaniu (z prameňov známy portrét mladého Leopolda I.). Tvoril vo Viedni asi od 1643 (resp.1653) do r. 1659.

Literatúra:

FAßBINDER 1979, I., s. 157-158.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

LICINIO, Giulio (Licinius, zv. Pordenone; 1527-1593)

Pôvodom Benátčan. Na viedenskom dvore Maximiliána II. získal miesto portrétistu (Hofcontrafetter) v r. 1564, no už v nasledujúcom roku bol oficiálne platený uhorskou kráľovskou komorou za maliarske práce v kaplnke rekonštruovaného bratislavského kráľovského hradu. Či v Uhorsku pri tej príležitosti niekoho aj portrétoval, nie je známe. Viedenský dvor ho pravidelne vyplácal až do roku 1581, potom do r. 1589 už len príležitostne. V r. 1579-80 bol z poverenia cisára v rodných Benátkach: azda za účelom nákupu umeleckých diel. Z jeho portrétnej tvorby sa dajú identifikovať viac-menej len jeho záverečné práce pre arcivojvodský dvor v Grazi, kde podľa jemu pripísaných diel pôsobil v r.1575 a 1578.

Literatúra:

SCHLAGER 1850, s. 688 a 80 (správne 740); HEINZ 1963, s. 110-113; Kat. Porträtgalerie 1975; SCHÜTZ 2007, s. 81-84 a tiež príslušné heslo v elektronickom slovníku „Artisti Italiani Austria“ (autorky hesla: Monika Franceschini a Esther Kerschbaumer), dostupnom na http://www.uibk.ac.at/aia/licinio_giulio.htm. K Liciniovej činnosti v Bratislave stručne aj MEDVECKÝ 1998b/, s.156-160.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

LUYCX, Frans (Leux/ Lux/ Luycx/ Leuyx/ Luyckx/ Laix/ Leix/ Lieix/ Löx, von Luxenstein/ de Leuxenstein; 1604-1668)

Maliar z Antverp, uvádzaný ako jeden z Rubensových žiakov. Pravdepodobne bol vo Viedni už v r. 1635/36, no prijatý na cisársky dvor od 1.1. 1638. V r. 1642 dokonca nobilitovaný.  Inšpiráciou pre Luyckxa boli sprvu Rubensove a potom predovšetkým van Dyckove predlohy, ktoré dokázal variovať podľa potrieb svojich urodzených stredoeurópskych objednávateľov, vždy však pedantne a s výstižnou charakterizáciou každej osobnosti, zosilňujúc pôsobivosť gest dynamizujúcou drapériou. Vytvoril veľké množstvo portrétov pre cisársky dvor (originály i nespočetné autorské a dielenské kópie) – cisára, ďalších príslušníkov vladárskej rodiny a tiež detských portrétov Habsburgovcov. Podobizne sú dnes vo veľkej miere rozptýlené po všetkých bývalých habsburských krajinách a tiež vo Švédsku, kam bolo počas Tridsaťročnej vojny odvlečené. Luycx svoje diela len málokedy sám signoval, no jeho špecifický rukopis a dynamika kompozícií sú viac-menej spoľahlivým atribučným vodítkom, aby mu boli pripísané aj mnohé portréty v bývalých šľachtických zbierkach Waldsteinovcov, Harrachovcov, Puchheimovcov, Pálffyovcov (>Vojvodcovský portret arcivojvodu Leopolda Viliama, 1639/40; >Portrét kolínskeho arcibiskupa a kurfirsta Maximiliana Henricha, cca 1651- 1653), Verdenbergovcov, Kuefsteinovcov, Khuenovcov a ďalších.

Literatúra:

EBENSTEIN 1906/07; HAJDECKI 1905, s. 9-16; FAßBINDER 1979, I., s. 92-99; GALAVICS 1993, s. 88; KALINA 2003, s. 218-241 a LEITNER 2008; Kat. Valdštejnská obrazárna 1999; TIETZE 1908; KNOZ 2003; KELLER 2005; POLLEROSS 2013; ŠTIBRANÁ 2009, ŠTIBRANÁ 2013, s.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

MAYR, Hans Ulrich (1630 – + 1674)

Augsburčan poučený na Rembrandtovi, Ferdinandovi Bolovi i Jordaensovi, vo svojich portrétoch členov habsburského rodu i poprednej dvorskej aristokracie uplatňoval súdobé holandské „žánrové“ portrétne vzory, typické skôr pre zákazníkov z meštianskeho prostredia. Zvlášť v r. 1657 – 1660 účinkoval na viedenskom dvore s veľkým úspechom. Okrem členov cisárskej rodiny portrétoval aj mnohých aristokratov. Z Harrachovcov napríklad aj neznámu mladú aristokratku – azda manželku Františka Albrechta Harracha (tiež dat. 1657) a mladého bratanca Márie Eleonóry Ferdinanda Bonaventúru I. Harracha (1660, obe diela sú dnes v Hrádku u Nechanic v ČR, ďalšie u Harrachovcov na zámkoch Rohrau a Prugg v Rakúsku). Vôbec nie je nereálna úvaha, že na Červený Kameň pribudla priamo autorská kópia Mayrovho vynikajúceho celofigurálneho portrétu Františka Albrechta Harracha z roku 1657, pretože zmienený augsburský maliar prijímal harrachovské portrétne zadania ešte aj v  roku 1660.

Usudzujúc podľa rámov reprezentačné portréty hradného manželského páru mohli vzniknúť kratší alebo dlhší čas pred pozlacovaním obrazových rámov. V úvahách o ich prípadnom autorstve sa do pozornosti natískajú mená portrétistov zamestnávaných v tom čase harrachovskými príbuznými: napríklad bližšie neznámy Conrad Mosman alebo skvelý Johann Ulrich Mayr, ktorý krátko predtým spodobil viacerých príslušníkov hrádockej vetvy Harrachovcov.

Mayr, Hans Ulrich (str. 134, 140) (*1630 – + 1674) Augsburský maliar poučený na Rembrandtovi, Ferdinandovi Bolovi i Jordaensovi. Súdobé žánrové holandské portrétne vzory, typické pre meštianske objednávky, uplatňoval aj vo svojich portrétoch členov habsburského rodu i poprednej dvorskej aristokracie. Na viedenskom dvore účinkoval s veľkým úspechom najmä v r. 1657 – 1660. Mimo členov cisárskej rodiny portrétoval však aj niekoľkých aristokratov, napríklad z rodu Harrachovcov – mladú aristokratku – azda manželku Františka Albrechta Harracha (tiež dat. 1657) a mladého bratanca Márie Eleonóry Ferdinanda Bonaventúru I. Harracha (1660, obe diela sú dnes v Hrádku u Nechanic v ČR, ďalšie u Harrachovcov na zámkoch Rohrau a Prugg v Rakúsku).

Literatúra:

HEINZ 1963, s. 174-178; SEIFERTOVÁ 1989, s. 62-64, kat. č. 42-43; MACHYTKA 1990, s. 171-172 a SEIFERTOVÁ 1993, s. 119-123 a s. 57; ŠTIBRANÁ 2013, s. 134, 140.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

MONOGRAMISTA IMS (resp. Majster IMS; jeho biografické dáta sú neznáme).

Jeho tvorba je doložená asi od r. 1573 vo Viedni a okolí. V jeho tvorbe ešte doznievali aj určité podnety z tvorby J. Seiseneggera + hispanizmy, po celé sedemdesiate roky,

Lit.: FELLNER 1990, s.503 a kat.č.22.10-22.12, ŠTIBRANÁ 2013, s.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

MONTE, Jacopo del (du Mont; † 1593/94) bol, napriek talianskemu prepisu mena, nizozemského pôvodu. Ako „Contrafetter“ bol umelec tohto mena vyplácaný dvorom vo Viedni v r. 1587-91. Predtým, ešte v r.1571 sa v dvorských účtoch vyskytuje meno Johann/ Hans de Monte. Nie je známe, či išlo o príbuzných alebo identickú osobu. Jeho viedenské účinkovanie nevyvolalo záujem u Rudolfa II. Po presídlení cisárskeho dvora do Prahy nebol povolaný cisára nasledovať a po čase, v r. 1591, sa pre nedostatok práce vo Viedni v r. 1591 rozhodol odísť na arcivojvodský dvor do Grazu. Tam pôsobil pre štajerskú vetvu Habsburgovcov do svojej smrti. V >pálffyovskej sérii slávnych osobností doby, tzv. >viri illustri, zobrazuje jeden >portrét mladého arcivojvodu Ferdinanda Štajerského, neskôr zvoleného za cisára Ferdinanda II., pričom umelec pracoval v štýle alebo podľa predlohy od J. del Monte.

Literatúra:.

SCHLAGER 1850, s. 690; HEINZ 1963, s.111-113 a 122-126; SCHÜTZ 2007, s. 84; ŠTIBRANÁ 2013, s. 65-66.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

MOSMAN, Conrad (str. 134) V roku 1660 portrétoval brata Márie Eleonóry Pálffyovej, Leonarda Ulricha VIII. Harracha. Meno umelca je známe z nápisu na kovovom štítku pôvodného portrétu Leonarda Ulricha VIII. Harracha z r. 1660, zachovaného na zámku Rohrau. Jeho kópia z 19. storočia sa nachádza na zámku Prugg v Rakúsku.

Literatúra:

LÖFF 2008

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

MÜLLER, Johann Heinrich

Maliar neznámeho pôvodu a školenia. V dvorských účtoch doložený od 9. septembra 1620 ako Hofmaler und hofbefr. Konterfetter“ – a to dokonca s poznámkou, že bol vo svojom odbore šikovný, skúsený a preto vychýrený. Műller dostal v r. 1628 zaplatené za portrét zhotovený pre Štefana II. Pálffyho. Žiadne ďalšie dielo ani prípadní zákazníci tohto portrétistu nie sú známi.

Literatúra:

FIDLER 1995-97, III., s.239 (chybne ako Műllerscher); HAUPT 2007, s.595, N.2984; ŠTIBRANÁ 2009, s.    , ŠTIBRANÁ 2013, s. .

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

PETRI, Petrus (cca 1550-1611?) bol maliar talianskeho pôvodu („welscher Maler“). V roku 1571 pracoval pre viedenský dvor, v účtoch evidovaný ako „auswärtige Künstler“. V r. 1574 sa presťahoval z Viedne do Brna a neskôr do Moravskej Třebovej, kde sa v r. 1588 stal členom mestskej rady a v r. 1608 richtárom. Maľoval oltárne obrazy, portréty a miniatúry. Vlastnil niekoľko domov. Maliarom sa vyučil aj jeho syn Šimon, ktorý potom údajne pracoval aj ako portrétista pre Žerotínovcov na zámku Velké Losiny.

Literatúra:

SCHLAGER 1850, s. 689; MŽYKOVÁ 1998, s. 24 (mylne uvedený ako maliar nizozemského pôvodu); Alois CZERNY, Die Mährisch-Trübauer Maler Pietro und Simone de Petri. In: Mitteilungen des Erzherzog Rainer-Museums für Kunst und Gewerbe, 1910, s. 81-86; Zora PELOUŠKOVÁ, Malíři v Brne kolem roku 1600 – příspěvek ke slovníku umělců. In: OHA, F 41, 1997, s. 22.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

PERE, Erazmus de (Pére/ van der Baren?/ von der Bera?; +1619)

Maliar neznámeho pôvodu, ktorý pôsobil ako portrétista na viedenskom dvore Mateja a Ferdinanda II. V účtoch dvora sa uvádza v r. 1613 – 1626 s titulom „kaiserliche Cammermaler“ (Po jeho smrti v r. 1619 smerovali nedoplatené sumy jeho vdove). Pre Mateja zrejme pracoval už v po jeho zvolení za uhorského kráľa, pretože už v r. 1610 maliarovi zaplatil Karol von Liechtenstein za svoj polovičný portrét (v kniežacích účtoch sa tituluje ako „Ihre Khönigl. Majtt. Cammermahler zu Wien“).

Literatúra:

SCHLAGER 1850, s.691, a 87 (chybné číslovanie); FLEISCHER 1910, s. 5; ŠTIBRANÁ 2013, s. 96.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

POMIS, Pietro de (1569-1633)

Pochádzal z talianskeho Lodi. Bol maliar, architekt a stavebný inžinier. Jeho pôsobiskom boli arcivojvodské dvory, nie priamo cisársky dvor. Ako „kaiserliche Cammermaler“ pracoval asi do r. 1608 na innsbruckom a následne na  štajerskom arcivojvodskom dvore, kde tvoril predovšetkým >KATAFALKOVÉ PORTRÉTY zosnulých Habsburgovcov. Zatiaľ čo v Innsbrucku ešte pracoval s načerpanými benátskymi podnetmi, v Grazi už (posmrtný portrét arcivojvodkyne Márie, 1616) zohľadňuje vecný portrétny štýl >Josepha Heintza st., ktorý tam bol za účelom portrétovania členov arcivojvodskej rodiny v r. 1603/04. Pomis je aktívne doložený ako portrétista až do r. 1622.

Literatúra:

HEINZ 1963, s.132-133, kat.č.192, 197; Kat. Porträtgalerie 1976, s.240 a 313, kat.č.208; Josef WASTLER, Giovanni Pietro de Pomis, kaiserl. Hofkammermaler, Hofarchitekt und Festungsbaumeister in Graz. In: Repertorium für Kunstwissenschaft, 6, 1883, s.98–120; Kurt WOISETSCHLÄGER (ed.), Der innerösterreichische Hofkünstler Giovanni Pietro de Pomis 1569 bis 1633. Graz 1974; „Artisti Italiani Austria“ (autori hesla: W. Oberhammer – J. Tatzreiter). Dostupné na http://www.uibk.ac.at/aia/licinio_giulio.htm; ŠTIBRANÁ 2009, s.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

POURBUS, Frans,  mladší (1569-1622)

Mimoriadne ambiciózny portrétista, ktorý pracoval na mantovskom dvore Gonzagovcov súčasne s mladým Rubensom. V roku 1603 bol pozvaný na habsburské dvory do Grazu a Innsbrucku, následne prešiel do služieb francúzskeho kráľa Henricha IV. a jeho manželky. Z hľadiska vývoja dvorského portrétu má význam Pourbusova syntéza tradičných španielskych kompozičných schém a majestátneho pôsobenia s novou, v dvorskom portréte neobvyklou prirodzenosťou a životnosťou. Pourbusovu nevšednú virtuozitu v prevedení jednotlivých detailov, živosť a bezprostrednosť výrazu osôb „z mäsa a kostí“, ktorých vznešené postavenie potvrdzuje len oficiálna póza a drahocenný odev, je možné v porovnaní so súdobým Aachenovým štýlom (založeným síce na rovnakých obrazových schémach, ale postaveným na prezentovaní vznešených osobností ako éterických bytostí) charakterizovať ako dva príkladné extrémy súdobého dvorského portrétneho umenia. Ambiciózny Pourbus by určite uspel aj priamo na cisárskom dvore, keby medzi ním a von Aachenom nevytvoril bariéru intrigy spojené s portrétovaním potencionálnej cisárovej nevesty, arcivojvodkyne Anny Tirolskej.

Literatúra.

HEINZ 1963, s.134-138, 195, 200-203, obr.126, 143-145; Kat. Porträtgalerie 1976, kat.č.86, 100, 105-106, 239 a tiež VACKOVÁ 1989, s.289; WINKLER 1993, s.59-72. Oba portréty Anny Tirolskej (od Pourbusa ml. je známy len v kópii) uverejnil HEINZ 1963, kat.č.58-59, obr.126 a 131najnovšie aj Raffaella MORSELLI, Vincenzo Gonzaga e la pittura fiamminga alla corte di Mantova. Spigolature su Rubens e Pourbus. In: La konstkamer italiana: i „Fiamminghi“ nelle collezioni italiane all’età di Rubens (ed. P. Anastasio – W. Geerts). Bruxelles 2008, s.137-169; štibraná 2009, s.   štibraná 2013, s.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

PRIWITZER, Ján

Literatúra:

Alžbeta GÜNTHEROVÁ-MAYEROVÁ, Maliar Johannes Priwizer, rodák zo Slovenska. In: VČ, 1967, 2, s.64-67; Magda KELETIOVÁ, Ján Priwizer bol príliš dobrým maliarom, aby ostal dlho neznámym. In: PaM, 1996, 4, s.61-64; Kat. Pálffy, Bojnice 1998, s.63-70 (autor: Ján Papco).

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

ROTA, Martino (Martin Rota Kolunić; ok. 1520 – 1583) pôvodom z dalmátskeho Šibenika, bol významným maliarom a rytcom. Preslávil sa portrétmi v týchto technikách, precízne zvládnutými reprodukčnými grafikami (najmä medirytiny podľa Tizianových obrazov, od majstra získal copyright privilégium), tvorbou máp a vedút. V r. 1540-1567 žil a pôsobil v Taliansku (Rím, Florencia, Benátky), Vo Viedni sa objavil v r. 1568, v r. 1573 získal post dvorského medirytca a portrétistu. V druhej polovici sedemdesiatych rokov 16. storočia vytvoril celý rad grafických aj maľovaných vojenských portrétov mladých arcivojvodov v populárnom hispanizujúcom dvorskom štýle. Rota už krátko predtým vytvoril viaceré portrétne medirytiny aj pre spoločensko-politicky vplyvných uhorských zákazníkov (arcibiskup Verancics/Vrančič; Ján Balassa; Mikuláš Istvánffy, Zachariáš Mossóczy…) Hypoteticky mohol Rota namaľovať „veľký“, azda už zásnubný portrét Mikuláša II. Pálffyho, spomínaný v Pálffyho korešpondencii s jeho budúcou manželkou Máriou Magdalénou Fuggerovou v r. 1582. Azda tiež Rota spodobil v r. 1580 aj Pálffyho podstatne staršieho švagra a spolubojovníka proti Turkom: celofigurálny >portrét Jána Kružića (Trenčianske múzeum Trenčín), ktorý E. Buzásiová pripísala >Arcimboldovi.

Literatúra:

CENNERNÉ-WILHELMB 1955, s. 157-163; HEINZ 1963, s. 113-116, kat. č. 37, 40, 56 a 57; Kat. Porträtgalerie 1976, kat. č. 74, 75 a 80; Kat. Rudolf II. 1997, s. 172-173; CENNERNÉ-WILHELMB 1955; GALAVICS 2001; GALAVICS 2009, s. 80-87; Kat. Mátyás király öröksége 2008, I., s. 264-266, kat. X-1; ŠTIBRANÁ 2013, s. 40.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

SADELER, Aegidius (ok. 1568-1628)

Pôvodom z Antverp, v Prahe sa usadil už skôr, no doložený tam až od r. 1597 ako cisársky dvorný medirytec Rudolfa II. a následne Mateja II. Jeho dielňa pokračovala aj v ďalšej generácii a produkovala portrétne grafiky vplyvných postáv Habsburskej ríše, prípadne významných návštevníkov cisárskeho dvora (napr. >portrétna medirytina Juraja Thurzu). Ako predlohy používal E. Sadeler vlastné kresby, ale aj maľované a kreslené portréty od >Hansa von Aachen.

Literatúra:

Illustrated Bartsch, zv. Sadeler II., N.72; CENNERNÉ-WILHELMB 1954, s. 153-156; ŠTIBRANÁ 2009, s.    ; ŠTIBRANÁ 2013, s.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

SEISENEGGER, Jacob (Seisenecker; 1505 – 1567)

Tvorca renesančného dvorského portrétneho kánonu všeobecne populárneho v habsburských zemiach v strednej Európe v druhej tretine 16. storočia. Do služieb Ferdinanda I. Habsburského vstúpil v r. 1530, v účtoch dvora zaznačený ako Hof Maller od r.1544. Pre viedenský dvor pracoval prakticky do svojej smrti, hoci od r.1565 už nie s pravidelným platom (už len sporadické čestné platby či dary v r. 1565 a 1566). Seiseneggerom habsburský portrétny kánon bol výsledkom syntézy vtedajšej augsburskej portrétnej tvorby pre okruh najbohatších patricijov (portrétisti ako Ch. Amberger, H. Holbein, H. Wertinger) s tvorbou severotalianskych portrétnych manieristov (najmä A. Moretto di Brescia). Mária Kuscheová si ako veľmi pravdepodobný prvotný inšpiračný vzor Seiseneggerovej celofigurálnej reprezentačnej portrétnej kompozície povšimla aj Trachtenbuch Mathäusa Schwarza, sekretára Fuggerovcov, do ktorétho v r.1520-35 maľoval výstižné „kostýmové portréty“ Narziß Renner. Prisudzuje sa mu >Portrét baróna Tomáša I. Nádasdyho a jeho manželky Uršuly Kaniszayovej (asi 1555).

Literatúra:

KUSCHE 2004, s. 42-46, 51-57; IGÁLFFY-IGÁLY 2005; Kat. Tizian versus Seisenegger 2005; ŠTIBRANÁ 2009, s. ; ŠTIBRANÁ 2013, s.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

SPRANGER, Bartolomeus (Spraneers; 1546 – 1611) bol internacionálne uznávaným flámskym maliarom a kresliarom, schopným medirytcom a tiež sochárom. Pochádzal z Antverp, no už od svojich 19 rokov sa vydal na vagantný štýl práce a života: pôsobil v Paríži, neskôr v Miláne a v Ríme, kde sa v r. 1570 dokonca stal dvorným maliarom pápeža Pia V. O päť rokov neskôr začal pracovať vo Viedni pre cisára Maximiliána II., následne pre mladého Rudolfa II., s ktorým si umelec aj osobne výborne vychádzal. Spranger bol (azda s výnimkou Rotu, ktorý však veľmi skoro zomrel) jediný z viedenských dvorských maliarov, ktorého si Rudolf II. žiadal mať pri sebe aj v Prahe. V r. 1581 sa stal cisárskym dvorným i komorným maliarom, v r. 1588 bol nobilitovaný (predikát van den Schilde) a tešil sa mnohým výsadám zo strany cisára. Pritom však nie je známe, že by svojho najvýznamnejšieho mecenáša niekedy aj portrétoval (pracoval pre neho na nuditách, alegorických, mytologických a náboženských námetoch). Jestvuje však od neho nemálo portrétov pražskej dvorskej aristokracie a mešťanov. Spranger bol dôležitým informátorom svojho rodáka Karla van Mander o rudolfínskom umeleckom okruhu.

Literatúra:

Umění na dvoře 1991, s. 72-82; Sally METZLER: „Bartholomeus Spranger: Splendor and Eroticism“ in Imperial Prague. The complete works. Exh. Cat: Museum of Art, New York, 4. Nov. 2014 – 1. Febr. 2015. London: – New Haven & Yale University Press, 2014; DACOSTA KAUFMANN 1985; Kat. Rudolf II. 1997, I.-II.; Kat. Prag um 1600 1988, I.-II.; Rudolf II. 1998.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

SUSTERMANS, Frans (zomrel pred 1642)

Maliar antverpského pôvodu. Na cisárskom dvore vo Viedni doložený od roku 1637, ale už po r.1640 bez výraznejších umeleckých úspechov zomiera (jeho vdova sa v r.1642 znovu vydala).

Literatúra:

HAJDECKI 1905, s.5-9; HAJDECKI 1908, N.6673, 6752, 8107, 10560 a 10604; KALINA 2003, s.214-215 a HAUPT 2007, s.701, N.3769-3770; ŠTIBRANÁ 2009, s.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

SUSTERMANS, Johannes (Suttermans) maliar, jeden z bratov >Justa Sustermansa. Vo Viedni doložený od r. 1623, o rok bol s ostatnými svojimi bratmi povýšený do šľachtického stavu. Zostal tvoriť pre cisársky dvor a v roku 1631 sa v meste oženil, čo je posledný známy záznam o ňom. Nie sú známe ani jeho práce („podobizeň neznámej staršej dámy“ z galérie viedenského Belvederu, spomínaná v Thieme-Becker, sa v priebehu 19. storočia stratila).

Literatúra:

THIEME-BECKER Künstlerlexikon, Bd. 32, s. 322; HAJDECKI 1908, N. 6609 a najnovšie KALINA 2003, s. 214 a HAUPT 2007, s. 701-702, N. 3771.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

SUSTERMANS, Justus  (1597 – 1681) Bol jedným z najvýznamnejších portrétistov svojej doby. Zástupca tzv. „prechodného“ štýlu. Pôvodom z Antverp, bol školený na francúzskom kráľovskom dvore u majstra >Fransa Pourbusa ml. Neskôr pôsobil u Mediciovcov vo Florencii a Gonzagovcov v Mantove. Práve prostredníctvom tohto majstra sa na viedenský dvor dostal prechodný portrétny štýl: cisár Ferdinand II. sa totiž v roku 1622 oženil s mladučkou pôvabnou princeznou Eleonórou Gonzaga z Mantovy a jej celofigurálny zásnubný portrét od Sustermansa, ktorého si pre tú príležitosť Gonzagovci „požičali“ od florentských príbuzných, vyvolal na viedenskom dvore veľký údiv. Pre portréty uhorských šľachtičien (v domácom i dvorskom kostýme) sa pre obdobie cca r. 1625-1640/50 stala základným kompozičným vzorom práve Sustermansova zásnubná podobizeň cisárovnej Eleonóry Gonzagy staršej (1621). Umelec prišiel na necelý rok (medzi 1623-1624) aj do Viedne, kde ad vivum portrétoval cisársky pár. Z ruky tohto florentského dvorného majstra pochádza aj portrét mladého uhorského kráľa Ferdinanda III. v uhorskom odeve (1625). Justus aj jeho raja bratia boli cisárom v r. 1624 nobilitovaní.

Literatúra:

HEINZ 1963, kat. č. 89, 205-206, obr. 154-157 a Kat. Porträtgalerie 1976, kat. č. 96-97 a 241-242, obr. 158-161. Kat. Sustermans 1983; Erik DUVERGER, Le Commerce d’art entre la Flandre et l’Europe Centrale au XVIIe siècle. Notes et Remarques. In: Actes du XXIIeme Congres Internationale dHistoire de lArt (1969), Budapest 1972, s.157–181; BUZÁSI 1991, BUZÁSI 1993; Marco CHIARINI, Sustermans. Sessant’anni alla corte dei Medici. Palazzo Pitti, Firenze 1983. IGÁLFF Y-IGÁLY 2005; ŠTIBRANÁ 2013, s. 69, 92, 96, 107.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

SUSTERMANS Cornelis (Suttermans, Cornelisz)

Maliar antverpského pôvodu. Vo Viedni prvýkrát doložený až v r.1642, od r.1652 ako sporadicky platený „kaiserliche Kammermaler“. Posledný raz v účtoch zaznamenaný v r.1662. Jeho nasledovníkom sa v roku 1674 stal Michael Hoffmann. V najvyššej viedenskej spoločnosti si získal rešpekt pre svoj „meštiansky žánrový“ portrétny štýl až začiatkom päťdesiatych rokov 17. Storočia.

Literatúra:

HAJDECKI 1905, s.5-9; HAJDECKI 1908, N.6673, 6752, 8107, 10560 a 10604; KALINA 2003, s.214-215 a HAUPT 2007, s.701, N.3769-3770; ŠTIBRANÁ 2013, s. 69, 92, 96, 107.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

ŠKRÉTA, Karel (   )

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

TERZIO, Francesco (Tertio/ Tertius/ Terti/ TerroTetrius/ Tersi/ Terzi/ Terzo; 1523 – 1591) pôvodom z Bergama. Bol maliarom, rytcom a tiež autorom mnohých kresieb ako predlôh pre drevoryty a medirytiny iných rytcov. Spomedzi prvej generácie „hispanizujúcich“ maliarov-portrétistov činných pre stredoeurópskych Habsburgovcov sa španielskemu dvorskému portrétnemu kánonu priblížil najvýraznejšie. Najmä v r. 1554-1573 mal nesmierne veľa zákaziek vo Viedni, v Prahe aj v Innsbrucku, takže za svojou rodinou do Talianska odchádzal len sporadicky. Okrem olejom maľovaných portrétov pre arcivojvodu Ferdinanda Tirolského pripravil pre Habsburgovcov do tlače  päťdielnu obrazovo-textovú genealógiu >Imagines gentis Austriacae (1558 až 1571). Táto bola modernou a vysoko reprezentačnou monografiou dejín a osobností habsburskej dynastie. Obsahovala spolu 74 portrétov na 58 listoch: od predkov, cez vladárov, ich manželky a ďalších príslušníkov rodu. Po svojom odchode z rakúskych zemí si našiel nových prominentných zákazníkov v osobách talianskych svetských a duchovných mocnárov.

Literatúra

SCHEICHER 1983, s.43-89; Elektronický slovník „Artisti Italiani Austria“ (autor hesla: Sonia Fabian). Dostupné na http://www.uibk.ac.at/aia/terzio_francesco.htm;

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

VERMEYEN, Cornelisz (De Mayo/ De Mayen): biografické dáta nie sú známe. Nie je identický s umelcom-portrétistom menom Jan Cornelisz Vermeyen (ok. 1500 – 1559).

Lit.: HEINZ 1963, s.111-113 a 122-126; Kat. Porträtgalerie 1976, kat.č.88, 91 a 207; ŠTIBRANÁ 2013, s. 65-66.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

VALCKENBORCH, Lucas Van (Valkenborgh; cca 1535 – 1597)

Maliar pôvodom z flámskeho Leuven. Ako 25-ročný sa stal maliarskym majstrom gildy v Mechelen, neskôr je doložený v Lüttichu, Bruseli, v Aachene i v Antverpách. Venoval sa viacerým žánrom, najmä krajinomaľbe, žánrovým a alegorickým scénam, tiež portrétom. Posledné výskumy ukazujú, že ho pre strednú Európu „objavil“ arcivojvoda Ernest, a nie Matej. Časovo je však podložené až jeho prijatie do osobných služieb arcivojvodu (neskoršieho cisára) Mateja v r. 1578. S Matejom v r. 1582 presídlil do Linzu, v r. 1593 do Frankfurtu n. M., kde aj zomrel.

Valckenborchov špecifický portrétny štýl bol založený hlavne na dekoratívnych účinkoch mierne predĺženej postavy a manieristicky štylizovanej pózy, ktorú podčiarkoval studený kolorit – najmä odtiene ostrej bieloby, citrónovo žltej a červenej farby.

Ako bolo spomínané, L. van Valckenborch pôsobil v službách oboch po sebe nasledujúcich najvyšších vojenských nadriadených >Mikuláša II. Pálffyho: arcivojvodov Ernesta a Mateja. Prvý červenokamenský zemepán s nimi udržiaval intenzívne osobné i písomné kontakty, ako to dokazuje jeho korešpondencia v r. 1586 – 1592. Práve Valckenborchove kostýmované ženské figúry na jeho žánrových maľbách (známych pod označením „šľachtické bankety“) sú najbližšími kostýmovými aj maliarsky-štýlovými analógiami >portrétu Márie Magdalény Pálffyovej, rod. Fuggerovej, so šperkom v tvare Kupida.

Literatúra:

Dr. ZÜLCH: Die Künstlerfamilie Van Valckenborch. Nach den Urkunden im Frankfurter Stadtarchiv. In: Oud Holland, Vol. 49 (1932), s. 221-228; HEINZ 1963, s.117-120; WIED 1990, s. 13-226;  ŠTIBRANÁ 2009, s.127; ŠTIBRANÁ 2013, s..

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

VALCKENBORCH, Marten II. Van (Valckenborgh; pred 1566 – 1597) bol synom Lucasa Van Valckenborcha, tiež maliar a otcov dielenský spolupracovník. Marten II. počas svojho krátkeho tvorivého obdobia (zhruba posledných desať rokov života) participoval na tvorbe svojho otca Lucasa, teda aj na žánrových obrazoch s výjavmi šľachtických banketov. Nateraz je však Martenov osobný maliarsky štýl a tiež reálny podiel na otcovej produkcii z deväťdesiatych rokov 16. stor. neobjasnený.  Len hypoteticky mu Wied pripísal aj iniciálami MVV signovaný a r. 1589 datovaný portrét neznámeho učenca, pretože Marten I. (Lucasov brat a strýko Martena II.) sa portrétnemu žánru nevenoval.

Literatúra:

Dr. ZÜLCH: Die Künstlerfamilie Van Valckenborch. Nach den Urkunden im Frankfurter Stadtarchiv. In: Oud Holland, Vol. 49 (1932), s. 221-228; WIED 1990, s. 233-244;  ŠTIBRANÁ 2009, s.127; ŠTIBRANÁ 2013, s.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

ELIAS WIDEMANN (1619 – 1652)

Medirytec, pôvodom Augsburčan, okolo roku 1637/38 sa usadil vo Viedni a v tomto regióne bol v druhej štvrtine 17. storočia najvýznamnejším medirytcom. Pracoval pre cisársky dvor (minimálne od r. 1647) a tiež na množstve súkromných a cirkevných objednávok, medziiným aj pre Pálffyovcov. Prvý jeho grafický súbor má názov Comitium Gloriae Centum Qua Sanguine Qua Virtute Illustrium Heroum Iconibus Instructum (Pozsony 1646; 2. vydanie: Viennae 1649). V roku 1649 vo Viedni vydal aj druhý, donedávna neznámy súbor bez titulu (nesie len motto Honori Sacrum). Tretia kniha s celým názvom Icones Illustrium Aliquot Bellica Virtute,

Literarum Gloria, Eclesiastica, Diguitate Virorum Regni Hungariae (Viennae 1652) obsahovala aj reprinty prvej stovky portrétov z r.1646). Tento Widemannov súbor uhorských UOMINI ILLUSTRI zdokumentoval na medirytinách aj podobu najvýznamnejších mužských postáv pálffyovskej genealógie prvej polovice 17. Storočia: >Portrét Štefana II. Pálffyho. Príprava 1644, vydané 1652; >Portrét Jana II. Pálffyho. Príprava 1644, vydané 1652; >Portrét Mikuláša III. Pálffyho. Vydané 1652 (podľa neznámeho portrétu z 1620); Portrét Pavla IV. Pálffyho. Príprava 1649 (pravdepodobne podľa nezachovaného oficiálneho Pavlovho „palatínskeho“ portrétu, vydané 1652; >Portrét Mikuláša IV. Pálffyho. Príprava 1649 (pravdepodobne podľa nezachovaného portrétu azda od G. Pachmanna), vydané 1652.

Literatúra: